úvahy

„Koho pán boh miluje, toho krížom navštevuje“ . Tak nad týmto citátom sa zamýšľam veľmi dlho a nevidím význam v takomto prejave lásky – robiť druhému zle. Naviac, keď po celý život sa snažím žiť slušne, čestne a tak, aby som sa nielen mohol každý deň s čistým svedomím pozrieť do očí druhým ľuďom, ale pri rannej údržbe aj sám sebe. Napriek tomu, že ma katolícka cirkev eviduje oficiálne ako neveriaceho. Snažím sa s ľuďmi vychádzať a vyhovieť im v čo najväčšej miere, prípadne aj vnútorne ospravedlniť ich prípadné klamstvá, podvody a podrazy voči mne, na ktoré po čase temer vždy prídem. Zatiaľ však všetko prebolelo. Muselo. Sú obdobia, kedy takýchto „prejavov lásky“ prežívam viac ako je únosné. Mám za sebou obdobie, keď som krátko po smrti mojej manželky investoval čas a prostriedky do mladého človeka, ktorého som vychoval v oblasti manažérskych systémov a navrhol som mu spoluprácu pri podnikaní. Po roku od jeho promócií a celkom troch rokov spolupráce so mnou som zistil, že má založenú vlastnú živnosť a mojim zákazníkom oznamuje že ja som skončil s podnikaním a on im bude služby poskytovať sám. Dnes podniká ako „s.r.o.“ už s tretí krát zmeneným názvom a tvári sa že ma nepozná. Nejaké ospravedlnenie nepovažuje za potrebné. Prežil som prvého zlodeja a položil som si otázku, „čo božie mlyny“? Po čase som založil certifikačnú spoločnosť, do ktorej som si za konateľa zobral „priateľa“, s ktorým sa poznáme od detstva. Do pol roka som bol odstavený od riadenia finančných a ostatných otázok spoločnosti a postupne vytlačený mimo spoločnosť. Dnes zlodej používa právne služby na to aby ma úplne dostal zo spoločnosti. Napriek uzatvorenej zmluve o tichom spoločenstve. Istý známy mi tvrdí že „všetky spolky sú dobrá vec, ale obyčajne aj dvaja je veľa“. Zisťujem akú veľkú pravdu má. Najmä u nás na Slovensku. Momentálne prežívam druhého zlodeja a kladiem si otázku „čo božie mlyny“? V tomto istom období sa po 8 rokoch rozchádzam s priateľkou, s ktorou sme sa snažili budovať spoločný život. Vzhľadom na to že ona pracuje v Bratislave, ja v Gbeloch, stretávali sme sa iba cez víkendy. Pri rozchode som sa dozvedel, že ona v Bratislave na ubytovni, kde bola ubytovaná využívala účelne čas a poskytovala určitý typ služieb rôznym zákazníkom, bez ohľadu na rasu a farbu pleti. Snažím sa tým nejako vyrovnať a nájsť spôsob ako veriť ženám ďalej. V súčasnej kríze (nie osobnej, ale hospodárskej) som bol po dvoch rokoch práce vo firme, kde dovtedy neboli žiadne výhrady k mojej práci, po výmene GR (nástup „kindermanažmentu“) a postupnom prepúšťaní pracovníkov okolo 50 rokov a viac priamo novým GR označený po mesiaci od jeho nástupu za neschopného, nekvalitného a iného ne- pracovníka. Vyvrcholilo to tlakom na môj „dobrovoľný“ odchod zo spoločnosti. Takže v súčasnosti ku všetkým problémom mám pridaný ďalší aj s otázkou ďalšej existencie. Prežívať toto všetko v období 6 mesiacov je skutočne záber. Znova si kladiem otázku, prečo som práve ja tak milovaný? A tiež aj „čo božie mlyny“? Nechcem byť veľmi pesimistický, aby som nezhoršoval situáciu citlivejším čitateľom. So všetkým sa dá vyrovnať, vysporiadať aj keď sa zdá že je toho veľa, alebo aj keď sa zdá, že sa toho nakopilo naraz veľa. Žiť sa musí ďalej, pretože sú tu aj iní ľudia, ktorí ešte chcú aby sme boli s nimi čo najdlhšie. Nepíšem mená, nakoľko viem, že podobných zlodejov je na Slovensku veľa a takisto podobných vrcholových manažérov vo veku 30 – 40 rokov, ktorí si myslia že všetci nad 45 alebo 50 sú už nepoužiteľní a vhodní do „starého železa“ je tiež veľmi veľa. Ďakujem, že ste to dočítali až sem a ďakujem prípadne i za tichú podporu na diaľku. To že som nepoučiteľný optimista vo vzťahu k ľuďom a inak realista vo vzťahu k životu viem tiež. Takže prosím nenadávajte mi.